Najlepší biznis je ten štátom vytvorený a chránený

Autor: Tibor Pospíšil | 12.3.2011 o 15:15 | Karma článku: 11,19 | Prečítané:  2776x

Keď boli po roku 1989 prijímané zákony, ktoré nútili zamestnávateľov postarať sa o stravovanie svojich zamestnancov, malo to istú logiku. Ľudia boli na závodné jedálne zvyknutí a trhová ponuka stravovacích možností ešte neexistovala. V budovách veľkých zamestnávateľov sa miesto na jedáleň nájde a aj v zahraničí je závodná jedáleň nezriedka súčasťou firemnej kultúry. Postupom času sa však povinnosť postarať sa o stravovanie zamestnancov, v zmysle jedlo im skutočne pripraviť a naservírovať, stala úplne zbytočnou.

 

Keďže jesť musí každý, stravovací biznis prekvitá. Z povinnosti fyzicky zabezpečiť stravu sa nebadane stávala povinnosť na stravu prispieť. A kde sa vzali, tu sa vzali, vznikli stravenkové firmy. V klasickom duchu potreby ochrany nesvojprávneho občana pred ním samým sa argumentovalo, že keby občan dostal peniaze a nie v použití obmedzené (cha cha cha) lístky, vymreli by zamestnanci na žalúdočné choroby. Nedávno minister práce neopatrne použil zdravý rozum a pokúsil sa zrušiť kšeft pre stravenkové firmy, ktoré do procesu neprinášajú žiadnu pridanú hodnotu, len zvyšujú náklady všetkým účastníkom. Prirodzene, narazil. Nový argument starých lobistov znie: priame príspevky na stravu by dostal zamestnanec zdanené, kým zo straveniek daň platiť nemusí. No nemusí, pretože majú výnimku. A zrušiť so stravenkami starú výnimku a zaviesť novú na priame príspevky by bolo zrejme nad legislatívne sily parlamentu.

Motivovať občanov, aby si sporili na dôchodok je tiež na prvý pohľad ušľachtilá vec. Doplnkové dôchodkové sporenie (3.dôchodkový pilier) si zamestnanci pochvaľujú. Prispieva im naň zamestnávateľ a tak sa im zdá, že na sporiaci účet dostávajú viac, ako tam prispievajú. Že by im zamestnávateľ mohol príspevok vyplácať ako súčasť mzdy? Že odhliadnuc od nejakých daňových výnimiek a iných umelo vytvorených súvislostí sú to úplne rovnaké mzdové náklady? Pre rozmýšľajúceho zamestnanca a zamestnávateľa úplne nepochopiteľná logika. Nie tak pre doplnkové dôchodkové poisťovne (DDP). Keďže zamestnanec ako svoj príspevok vidí len tú čiastku, ktorú platí „zo svojho", príspevok zamestnávateľa sa javí ako bonus. A tak si to DDP-čky môžu nastaviť tak, že reálne zhodnotenie (pre klienta) generovať nemusia, však on už dostal „výnos" vo forme príspevku zamestnávateľa. Zamestnanec má na účte vždy viac, ako tam sám vložil priamo.

O super biznise pre finančné organizácie za peniaze z 2.dôchodkového piliera  píšem na inom mieste.

Keď sa prevalilo, že minister Uhliarik neštandarde vrátil do hry o očkovaciu zákazku firmu svojho bývalého zamestnávateľa, ktorá stále zamestnáva jeho brata, riešil sa len jeho konflikt záujmov. Len skutočne výnimočne si človek mohol prečítať o pravej podstate celej finančnej (nie, o zdravie tu skutočne nikdy nešlo) operácie. Drahé očkovanie proti pneumokokom je len odporúčané (nie povinné) v mnohých európskych krajinách. Mohli sme si prečítať o rôznych aspektoch finančnej operácie, ale či je v odborných kruhoch zhoda na potrebe povinného (povinnosť zaviedol minister Raši v roku 2009) očkovania a prečo očkovanie v iných krajinách povinné nie je, o tom sme sa nedozvedeli. Nepoznáme ani argumenty a odborné analýzy na tému, prečo je z pohľadu zlepšenia zdravia občanov lepšie 6 miliónov euro ročne zaplatiť za vakcínu a nie napríklad na získanie a zaplatenie nových 150-tich (temer dvaja do každého okresu) vysoko kvalifikovaných lekárov (hrubý príjem 40.000 euro ročne).

Ak vlastníte jedno auto, havarijná poistka je racionálne riešenie, ako čeliť riziku (náhodnej udalosti) jeho poškodenia, či krádeže. Poistná (náhodná) udalosť sa stane zopár jedincom z tisícov poistených a poistenie funguje tak, že tí šťastnejší (bez nehody) sa zložia na náhradu škody malému počtu poistených, ktorí mali šťastia menej. Ak však má jedna organizácia tisíce áut, tak škodová udalosť (na jednom, či niekoľkých autách z flotily) už nie je náhoda, ale istota. A proti istej škode sa nedá poistiť. V tomto prípade je havarijné poistenie úplne nehospodárne. Pretože okrem náhrady všetkých škôd bude organizácia platiť aj náklady poisťovne na administratívu „poistenia". Zdá sa, že túto nehospodárnosť poistenia veľkých organizácii proti istej škode si z časti uvedomuje aj vláda. Akurát práve havarijné poistenie si štát veľmi pravdepodobne bude platiť aj naďalej.

 

Marketingoví špecialisti sa môžu aj pretrhnúť; viac klientov, ako biznisu môže priniesť dobre napísaný zákon, nedosiahnu nikdy. Obzvlášť, keď zákonom pridelený zákazník len zriedkakedy pochopí, že služby „zadarmo" sú tie najdrahšie.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Hofer neprehral, to len populizmus porazil sám seba

Víťazstvá radikálov či populistov nie sú samozrejmosťou.

KOMENTÁRE

Rakúska úľava pre demokratov, varovanie pre populistov

Väčšinu politikov a ich tímov musel nad výsledkami obliať studený pot.

SVET

Van der Bellen bude prezidentom, Hofer priznal porážku

Po zrátaní 70 percent hlasov z volebných urien je nereálne, aby Hofer nepriaznivý stav zvrátil.


Už ste čítali?