Štátny inštitút, akokoľvek by chcel vydávať objektívne stanoviská, vždy vzbudí legitímne  podozrenie, že jeho výstupy majú pomôcť hlavne štátu. Politikom, ktorí si realitu prispôsobujú svojim cieľom a zámerom. A že cieľom politikov nie je "blaho občanov" to snáď netreba zvlášť zdôrazňovať.

Kľúčovým pojmom je tu únik na DPH. Daň, ktorá by mohla byť vybraná, keby bolo keby. Materiál vyznieva tak, akoby nebola zaplatená daň, ktorá zaplatená byť mala. Akoby si niekto tú nezaplatenú daň ponechal u seba. Samotný pojem "únik" sa v súvislosti s daňami používa vo výrazne negatívnom zmysle, na označenie niečoho nekalého, nelegálneho a v rozpore so zákonom.

Daňové úniky IFP rozdeľuje na daňovú stratu a daňovú medzeru. Daňová strata je tá daň, ktorá bola daňovým úradom vyrúbená, ale nebola daňovým subjektom zaplatená. Na strane 16 materiálu si však môžete prečítať, že účinnosť výberu predpísanej dane je 98%. Takže to vôbec nie je tak, že štátny rozpočet prichádza o daňové príjmy z dôvodu, že niekto si nesplnil svoju daňovým úradom predpísanú daňovú povinnosť. Že by nebola zaplatená daň, o ktorej s istotou vieme, že zaplatená byť mala.

Materiál je práve o tom keby bolo keby. Odhaduje daňovú medzeru. Sumu DPH, ktorá by podľa iných údajov, resp. indícií zaplatená byť mala, alebo mohla. A že medzi mala a mohla je priepastný významový rozdiel, o tom sa vás budem snažiť presvedčiť.

 

Vzhľadom na pretrvávajúce otvorené metodické otázky a potrebu overenia niektorých vstupných údajov je nutné považovať výsledky tejto analýzy za experimentálne, s možnosťou väčšej revízie pri najbližšej aktualizácii.

Vzhľadom na to, že ide o prvú analýzu, v ktorej sa nepodarilo v dostatočnej miere vyriešiť všetky metodologické otázky, jej výsledky je nutné považovať za hrubý odhad. Autori uvítajú akékoľvek podnety s cieľom zlepšiť metodológiu výpočtu.

Neviem, ako vám, ale mne tieto odstavce materiálu na jeho dôveryhodnosti nepridali. Ale rád prijímam výzvu dať podnet k zlepšeniu metodiky.

Materiál okrem korektného upozornenia, že ide o experimenálne odhady a že ide o prvú analýzu tohto druhu na Slovensku celkom slušne popisuje aj metódu, ktorá bola na odhad daňovej medzery použitá.

Takže, odkiaľ pochádza najväčšia časť DPH? Na strane 13 je uvedené, že je to zo spotreby domácností. Na základe štatistických údajov proste IFP odhadlo sumu, ktorá bola zaplatená v transakciách, ktoré sú predmetom DPH. IFP používa dve metódy odhadu, jednu z dát štatistického úradu, druhú z dát HDP.

V každom prípade ešte raz zopakujem: Teoretický, predpokladaný výber DPH je získaný z odhadovanej sumy tých platieb (nákupov), ktoré podliehajú DPH. Väčšinu týchto platieb realizujú fyzické osoby ako úhradu za tovary a služby.

Nechcem podceňovať cteného čitateľa a nechcem ďalej tento článok naťahovať. Nie, v materiále skutočne nie je ani náznakom vysvetlená výhrada, ktorú v tejto chvíli musí mať každý, čo i len troška racionálne zmýšľajúci spotrebiteľ. O tom, ako IFP vie rozlíšiť, či dané nákupy realizoval slovenský spotrebiteľ na Slovensku, alebo v zahraničí, sa tam nedočítate. Nie je tam žiadna zmienka, či a ako sa odhadovala suma DPH, ktorú slovenský občan ZAPLATIL, akurát nie do slovenského štátneho rozpočtu.

Materiál samotný, ako aj politici, ktorí ho veľmi radi využívajú, v argumentácii hlavný dôraz kladú nie na absolútne čísla, ale na výšku daňovej medzery v porovnaní s iným štátmi. Argumentuje sa tým, že keby bola naša daňová medzera na úrovni iných štátov, tak by suma vybraná na DPH bola o cca 1 mld. euro vyššia.

Ohľadne medzinárodného porovnania odporúčam grafy na strane 24. Dozviete sa tam napríklad, že v Luxembursku vyberú na DPH výrazne viac, ako je teoretická hodnota, získaná v materiále popísanými metódami. Kto už platil v "zahraničnom" elektronickom obchode a pozorne si potom pozrel účet, veľmi často sa tam ako krajina daňového domicilu danej firmy uvádza práve Luxebursko.

V tých grafoch, ale aj v texte si môžete všimnúť, že výber DPH na Slovensku výrazne klesol v roku 2009, v ktorom sa na Slovensku začalo platiť eurom. A v príčinnej súvislosti s tým boli administratívnym zásahom štátu umelo zvýšené ceny v obchodoch o cca 10-20%. Tie ceny, ktoré už predtým neboli (v porovnaní so zahraničím) nijako nízke. Tovar, ktorý stál v roku 2007 povedzme 3600,- Sk, t.j. vtedajším kurzom (36sk/eur) prepočítaných 100,- euro stál v roku 2009 stále tých istých 3600,- Sk, t.j. skokovo zdražel (kurz 30sk/eur) na 120,- euro. Pričom v susednom Rakúsku nemali dôvod tak razantne zdvíhať ceny a teda ak tam rovnaký tovar stál v roku 2007 100 euro, tak v roku 2009 max. 105 euro.

Na extrémnu, administratívnym opatrením štátu vytvorenú cenovú anomáliu minimálne prvej polovice roku 2009 nezabudnem nikdy. Prvý polrok sme v obchodoch na Slovensku nakupovali maximálne pečivo. Aj dnes, keď trh dostal štátom administratívne zvýšené ceny na racionálnejšiu úroveň, utratím v zahraničí približne polovicu spotrebných výdavkov.

 

Takže záverom:

Áno, nepochybujem o tom, že vo výbere DPH na Slovensku existuje daňová medzera. Daň, ktorá by mohla byť zaplatená do štátneho rozpočtu Slovenska je platená do rozpočtov iných štátov. A netýka sa to len DPH. Podobne je na tom aj spotrebná daň z pohonných hmôt. Slovenská sazdba DPH je na niektoré tovary niekedy aj 2x vyššia, ako v blízkom zahraničí.

A teda, kým politici budú volať po nových a nových obmedzaniach pre slovenských obchodníkov s cieľom vybrať od nich DPH, ktorú ich ne-zákazníci zaplatia obchodníkom v susedných krajinách, ja by som odporúčal presne opačný postup. Ak sú Slováci v niečom poznateľne menej schopní, ako susedné národy, tak je to schopnosť obchodovať, predávať. Nie nové obmedzenia a hon na DPH čarodejnice, ale zjednodušenie pravidiel, zníženie daňových sadzieb, to je podľa mňa cesta, ktorá môže časť daňovej medzery preniesť zo zahraničia späť na Slovensko.