Nie základný, ale trhový príjem je správne riešenie

Autor: Tibor Pospíšil | 10.1.2013 o 9:37 | Karma článku: 11,77 | Prečítané:  3155x

Základný príjem je klasický socialistický návrh (či skôr podvrh), ktorého deklarované ciele sú v príkrom rozpore s cieľmi skutočnými. Namiesto zníženia závislosti chudobných spoluobčanov by si ním vládnuca trieda chcela kúpiť ich rezignáciu na schopnosť postarať sa o seba samých. Reálnym dôslekom by bolo oslabenie nezávislosti a priviazanie si čím ďalej, tým väčšej časti obyvateľov na medovú šnúrku honorovaného ničnerobenia.

Myslím si, že chápem problém, ktorý sa zástancovia základného príjmu akože snažia riešiť. Existujúci spoločenský systém vytvoril hrozivo početnú skupinu nízkopríjmových ľudí, ktorí majú problém dôstojne (vy)žiť. Aj ja si myslím, že toto je veľký problém, že tí ľudia si to v podstate nezaslúžia a že im treba nejako pomôcť.

Ale dávať niekomu peniaze zo spoločného len preto, že existuje; bez akejkoľvek požadovanej protihodnoty je cestou do pekla. Do pekla závislosti týchto ľudí na štáte. Závislosti na dávke, ktorá bude navyše prezentovaná ako ich právo. Je skutočne nerozumné očakávať, že následkom toho bude stále viac závislých? Je skutočne nerozumné očakávať, že keď bude ako právo prezentovaných 200 euro mesačne, že sa dočkáme žiadostí o zvýšenie tejto dávky? Však sme im sľubovali právo na ako-tak dôstojnú existenciu. A existencia s 300 euro mesačne je určite dôstojnejšia, ako s 200 eurami. Pritom však každé zvýšenie dávky zvýši aj počet závislých, či žiadne hodnoty nevytvárajúcich ľudí.

Som za návrat k múdrosti našich predkov: Bez práce nie sú koláče. Solidarita je solidaritou len vtedy, keď je dobrovoľná. V existujúcom nastavení vidím veľmi veľké bariéry pre možnosť poskytnúť prácu málo kvalifikovaným, práce menej chtivím, či inak hendikepovaným ľuďom.

Najväčšou bariérou je existencia zákonníka práce, ako špeciálneho zákona (ergo obmedzenia) pre pracovno-právne vzťahy. Zákonník práce treba bezodkladne a bez náhrady zrušiť. Vzťahy medzi zadávateľom práce a pracujúcim by sa mali riadiť výhradne slobodnou vôľou týchto dvoch strán dohody. Respektíve všeobecnými zákonmi, vzťahujúcimi sa na občanov. Napríklad občianskym zákonníkom.

Ďalšou umelou bariérou je delenie pracovného pomeru do rôznych kategórií: zamestnanec, živnostník, dohodár, slobodné povolanie, brigádnik a podobne. Práca je stále len práca a preto by si konkrétne podmienky mali dohodnúť zúčastnené strany individuálne. Či niekoho potrebujem za 4 hodiny, alebo uzavriem pracovný kontrakt na 3 roky, či na neurčito; stále sú to len parametre kontraktu rovnakého typu. Tiež nevidím dôvod, prečo by sa malo rozlišovať, či si pracovníka na prácu najme firma, alebo fyzická osoba. Či ide o opakovanú, alebo len jednorázovú prácu.

Ďalšou motiváciou zástancov základného príjmu je zjednodušenie byrokracie. Oni myslia na zníženie byrokracie štátu pri poskytovaní sociálnych dávok, ja myslím na zníženie byrokracie pri uzatváraní pracovných kontraktov. Takže nastal čas na prezentáciu spôsobu praktickej realizácie.

Základným spôsobom, akým človek môže získať príjem, je využitie svojich zručností a  schopností. Práca je základná a hlavná protihodnota, ktorú môže jednotlivec na trhu poskytnúť. Keďže nechcem rušiť daň z príjmu, ale pritom zdanenie práce výrazne zjednodušiť, navrhujem implementovať inštitút Základného účtu (ZÚ). Základný účet je v podstate normálny účet v ľubovolnej banke. Na tento účet bude pracujúci dostávať odmenu za vykonanú prácu. Ktokoľvek pošle peniaze na Základný účet, bude si môcť tieto peniaze zúčtovať ako náklad.

Zdanenie pracovných príjmov na ZÚ sa vykoná automaticky, bude ho vykonávať banka. Príjmy do výšky nezdaniteľného minima (povedzme 250 euro mesačne) budú od dane oslobodené. Z príjmov nad túto hranicu odvedie banka daňovému úradu povedzme 15% (výška dane z príjmov z práce). Ja preferujem jednu daň, žiadne odvody. Ak by mali zostať aj odvody, tak sa proste (pri zachovaní nezdaniteľného minima) pošle príslušné percento danej odvodovej výpaľovni (poisťovni).

Ďalej by som pre daný účel rozšíril význam slova "práca". Odmenou za prácu by som nazval akúkoľvek úhradu na ZÚ fyzickej osoby. Povedzme, že by veková hranica pre otvorenie ZÚ bola 15 rokov. Rodičia by svojmu dieťaťu mohli zo svojho ZÚ poslať peniaze na jeho ZÚ. Im by to znížilo daňový základ. Proste si objednali a zaplatili "prácu" od svojho dieťaťa.

Podobne dobrovoľná solidarita. Napríklad taký Dobrý anjel. Už dnes je to adresná pomoc konkrétneho darcu konkrétnemu adresátovi. Zmenilo by sa to, že by platby prebiehali medzi konkrétnymi ZÚ a teda na strane darcu by znižovali daňový základ. Čo má logiku v tom, že by nebolo potrebných toľko peňazí na sociálne dávky.

Podstatné je zdôrazniť, že navrhovaný systém nie je revolúciou, ktoré zmení všetko od základu. Je to skôr evolučné predefinovanie práce a odmeny za prácu. S cieľom výrazne zjednodušiť objednanie, vykonanie a vyplatenie odmeny za prácu.

Otvorene by som legalizoval výmenný obchod, pokiaľ sa týka práce. Na stavbe znenazdajky potrebujú štyroch nekvalifikovaných pomocníkov, zájdu teda do osady a privezú si potrebných pracantov. Po práci im dajú vopred dohodnutú odmemu, fľašku páleného (alebo balík dreva) každému. Pre jednoduchosť si objednávateľ nemôže odmenu zúčtovať ako náklad (pretože platil v naturáliách a nie na ZÚ) a pracovníkovi zasa nevznikne daňová povinnosť (z rovnakého dôvodu). Toto by istotne bolo treba obmedziť na výmeny smerom ku fyzickej osobe. Nezdanená obchodná veľkovýmena medzi firmami rozhodne nie je cieľom.

 

Uvediem ďalšie príklady, či dôsledky navrhovaného systému:

Človek na dedine sa rozhodne predávať poľnohospodárske produkty zo svojej záhrady, či až hodpodárstva. Chce sa vyhnúť komplikovanej byrokracii ohľadne firemného podnikania, DPH a podobne. Platby za produkty bude prijímať na ZÚ. Zdanené budú teda celkové príjmy, nielen zisk. V tomto prípade si bude môcť tento človek odčítať len náklady na "prácu", ktorú by zaplatil zo svojho ZÚ na ZÚ inej fyzickej osoby.

DPH bude fungovať v nezmenej podobe. Bude sa vyberať s transakcií, kde už pre predávajúceho nebude ekonomické si všetky príjmy účtovať ako príjmy z práce (na ZÚ) a zdaňovať celú sumu (nielen zisk z rozdielu predaj-nákup). Alebo kde proste predávajúci nebude fyzická osoba (ZÚ je výhradne pre fyzické osoby). Aj DPH totiž nie je nič iné, ako daň z príjmu z práce. Pretože ju platí konečný spotrebiteľ a ten zaplatí peniazmi, ktoré v drvivej väčšine získal za prácu. No a tak dôsledkom popísaného sytému bude aj to, že hranica zdanenia medzi DPH a daňou z práce (vyberanou cez ZÚ) bude vznikať prirodzene, trhovo. Podľa toho, čo bude pre konkrétny obchod, výmenu pre zmluvné strany výhodnejšie.

Ak si niekto potrebuje z daňového základu odčítavať aj iné veci, ako je platba (za "prácu") zo svojho ZÚ na iný ZÚ, bude stále potrebovať firmu, právnickú osobu. Tak ako to funguje dnes. Cieľom popísaného návrhu je totiž práve a len zjednodušenie spôsobu poskytovania práce za odmenu na trhu.

Viem, že základný príjem je hlavne o sociálnych dávkach. Ja som zatiaľ popísal zjednodušenie možnosti získať prostriedky prácou. Uznávam však, že nie všetci si môžu prostriedky na živobytie zaobstarať prácou, nech by bola akokoľvek jednoducho dostupná.

V oblasti sociálnych dávok ja budem naopak sprísňovať a obmedzovať. Dávky v hmotnej núdzi jedine v naturálnej forme. Ak je niekto v hmotnej núdzi, potrebuje stravu, ošatenie a prístrešie. Nepotrebuje peniaze. Naturálna forma samozrejme nevylučuje platbu obedov v školskej jedálni, platbu za drevo a podobne. Ale priamo zo sociálneho úradu k poskytovateľovi služby/tovaru. Čo sa týka motivácie pracovať je môj návrh presne na opačnej strane, ako základný príjem. Možnosťou získať peniaze len prácou by som chcel znížiť motiváciu žiadať o sociálne dávky. A tiež by som zvážil možnosť do istej miery plniť daňovú povinnosť v naturálnej forme, presnejšie byť súkromným poskytovateľom sociálnych dávok. Podstatné je to "do istej miery", pretože na štátom vytvorený biznis z verejných peňazí zrovna kladný názor nemám.

V mojom ponímaní je aj dôchodok sociálna dávka. Tu to nevidím tak prísne a vek odchodu do dôchodku by mohol znamenať nárok na jednotnú dávku z vynútene solidárneho systému (daní) pre každého dôchodcu. Avšak výška dôchodku by bola stanovená nie pevnou sumou, ale vzorcom na výpočet. Povedzme, že na dôchodky pôjde 30% príjmov štátneho rozpočtu a toto číslo bude pevné. Zdôrazňujem príjmov. Na dôchodky sa požičiavať nebude. Takže vezmeme príslušnú časť príjmov štátneho rozpočtu, vydelíme počtom dôchodcov a máme výšku dôchodku. Bez debaty sú to dôchodcovia, ktorí svojim prístupom v aktívnom veku mohli pôsobením na svojich potomkov výrazne ovplyvniť príjmy štátneho rozpočtu v budúcnosti. Proste klasická medzigeneračná solidarita a zodpovednosť, ktorú dôchodcovia väčšinou používajú len z jednej strany.

Podobne ako dôchodky by boli riešené aj sociálne dávky pre zdravotne hendikepovaných. Tam je samozrejme problém v systéme, ktorým by sa určoval status zdravotne hendikepovaného. Ale ten problém je tu aj dnes. Keď štát voľnejšími podmienkami pre získanie tohto statusu napríklad upravuje štatistiku (ne)zamestnanosti.

 

Zníženie závislosti je možné dosiahnuť len motiváciou sa postarať sám o seba. Ale nezávislí občania na slobodnom trhu, to je riziko, za ktorého elimináciu nebude vládnuca trieda váhať ani pustiť nejaké odrobinky zo svojho bohato prestretého stola. A národ im bude vďačný, za ďalšiu dávku "istoty".

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Smer má nových podpredsedov, delegáti podporili aj Kaliňáka (minúta po minúte)

Dušan Čaplovič a Pavol Paška končia ako podpredsedovia strany.

KOMENTÁRE

Fico ako Trump. Nekorektný a ukričaný

Šéf Smeru oznámil, že politická korektnosť na Slovensku končí.

DOMOV

Odhalila kauzu predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.


Už ste čítali?