Práca načierno nie je problém, ale riešenie

Autor: Tibor Pospíšil | 28.2.2013 o 10:33 (upravené 1.3.2013 o 10:55) | Karma článku: 17.51 | Prečítané  24210-krát

Socialistická vláda zdvihla cenu najlacnejšej práce a zároveň vyhlásila boj práci na čierno. A to všetko v ekonomickej kríze, ktorá veru len tak rýchlo neskončí. Ponúkam vám pohľad za oponu nezamestnanosti a tiež pohľad do relatívne znesiteľnej budúcnosti. Poďte, zahráme sa na optimistov.

Priemerná mesačná mzda na Slovensku je okolo 780 euro. To ale nie sú všetky peniaze, ktoré za vašu prácu zamestnávateľ zaplatí. Musí totiž zaplatiť ešte sociálne odvody, ktoré neplatíte priamo vy práve preto, aby ste na skutočnú cenu práce nevideli tak jasne. Zamestnávateľ za vašu prácu reálne zaplatí 1054,- euro, vy dostanete na účet 606,- euro. To je 57,5% zo skutočnej ceny práce, ktorá bola za vašu prácu zaplatená. Ale tu zdanenie vašej práce nekončí. S priemernou mzdou si sotva budete extra šetriť a všetko utratíte pri nákupoch, či platbách za služby. Nakupujete za ceny s DPH, reálna hodnota tovaru (ktorú dostane predávajúci), ktorý si kúpite za svojich 606 euro je 505,- euro.

Za vašu prácu váš zamestnávateľ zaplatil 1054,- euro. Avšak skutočná protihodnota, ktorú za svoju prácu dostanete má hodnotu len 505,- euro. Z výsledkov svojej práce môžete slobodne použiť cca 48%. Ani nie polovicu. Vy to vidíte tak, že máte malý plat, že vám zamestnávateľ platí málo. V skutočnosti je pravda taká, že žijete v ukrutne drahom štáte.

Ale to ešte stále nie je všetko. Existujúci finančný systém manipuluje s relatívnymi cenami. Umelo znižuje cenu kapitálu voči cene práce. Miera tejto manipulácie je brutálna. V skutočnom kapitalizme je kapitál odložená spotreba. Niekto musí najprv vykonať prácu a jej výsledky si chcieť odložiť. Požičať ich skutočnému kapitalistovi. V skutočnom kapitalizme je objem kapitálu silne obmedzený. Fyzickým počtom ľudí, ich schopnosťou a ochotou pracovať a tiež ochotou všetko nespotrebovať, ale si odložiť, vytvoriť kapitál.

Dnešný kapitalista žiadne vaše úspory nepotrebuje. Kapitál získa vo forme peňazí, ktoré banky vytvárajú bez väzby na predtým vykonanú prácu a v objemoch, ktoré sú limitované skutočne len symbolicky. Ak počúvate o podpore rastu, znižovaní úrokových mier, tak počúvate o snahe umelo znížiť cenu kapitálu voči cene práce. Treba si však jasne povedať, že aj vďaka tejto manipulácii je naša dnešná životná úroveň tam, kde je. Vysoká miera technologického a hospodárskeho pokroku je výrazne zásluhou aj tejto manipulácie. Dnes však stojíme pred otázkou, čo toto perpetum mobile môže skutočne fungovať naveky. Či by nebol býval lepší miernejší pokrok, obmedzený skutočným kapitalizmom, t.j. potrebou vykonať prácu pred vznikom kapitálu.

Mnohí ľudia si pokračovanie predstavujú tak, že technologický pokrok nás dostane do stavu, keď už nebude treba na pokrytie základných životných potrieb pracovať. Že riešením ne/zamestnanosti je výrazné skrátenie pracovnej doby a podobne. To skutočne niekto verí, že odveké pravidlo „niečo za niečo" zrazu prestane platiť? Že bude možné získavať životné potreby len na základe samotného faktu mojej existencie? Niekto však predsa len bude musieť pracovať. Ako ho chcete donútiť, aby sa s vami delil s výsledkami svojej práce? Že budete mať podiel na výrobných prostiedkoch a teda nárok na výsledky ich produkcie? A ako by vám ten nárok vznikol? V kapitalizme by to bolo odloženou spotrebou. Podložené vami predtým vykonanou prácou. Ale dnes na zaobstaranie kapitálu netreba žiadnu odloženú spotrebu, stačí podpis úverovej zmluvy v banke.

Veľká väčšina ľudí môže do trhovej výmeny ponúknuť len a práve svoju prácu, svoje schopnosti. Z jednej strany na znižovanie reálneho úžitku z tejto práce tlačí štát a jeho nehorázne požiadavky na podiel z výsledkov vašej práce. Nielen viditeľnou výškou daní, ale aj neviditeľnou formou rôznych obmedzení, ktoré sú kladené slobodnej dohode pracujúceho so zamestnávateľom. Z druhej strany ten istý štát prostredníctvom finančného systému umelo znižuje cenu kapitálu. Čo spôsobuje, že strojová práca je umelo lacnejšia a dostupnejšia, ako ľudská práca.

Existujúca kríza je krízou finančného systému. Ak tento systém skrachuje, nezanikne schopnosť ľudí produkovať. Nezaniknú ani výrobné prostriedky, ani doteraz vybudované hodnoty. Z hľadiska reálnej ekonomiky bude len výrazne obmedzená možnosť manipulovať trh pomocou peňazí a štát zostane závislý na príjmoch z daní. Pretože dnes bežný štát pokrýva 20-30% svojich príjmov z pôžičiek. A aj tie dane sú často vyberané z fiktívne vzniknutých peňazí. Ktoré si požičia súkromný sektor.

Krachu finančého systému bude pravdepodobne prechádzať postupný prechod. Stále viac a viac bude záležať na tom, čo skutočne dokážete na trhu ponúknuť. Či o výsledky vašej práce je skutočný záujem. V tom lepšom prípade sa totiž vrátime do čias hlboko pre rok 1989. Lekári, automechanici, poľnohospodári, pekári ... budú na tom zrazu reálne lepšie, ako špecialisti na masmediálnu komunikáciu.

Nemám rád katastrofické vízie. Aj keď som určite viac realista, ako optimista. Ak si dnes uvedomujete existujúci stav a jeho dôsledky, môžete sa začať pripravovať aj na horšiu dobu. Budovať si neformálne trhové vzťahy, pokúšať sa vymieňať si výsledky svojej práce a schopnosti bez drastického vplyvu štátneho výpalného. Rozmýšľať o tom, ako skromne by ste dokázali existovať. Rozmášľať o efektívnejších cestách zabezpečenia životných, či iných potrieb. Čo sú skutočné hodnoty, na ktorých vám záleží.

Finančný systém je len virtuálny systém, ktorý výrazne zjednodušuje trhovú výmenu. Keďže ho jeho prevádzkovatelia pokrivili s cieľom skôr prerozdeľovať existujúce hodnoty, ako napomáhať vzniku nových, je len otázkou času, kedy príde k zásadnej zmene. A záležať bude na prístupe každého jednotlivca, či dôsledkom tej zmeny bude katastrofa, alebo len zmena spôsobu trhovej výmeny. Pretože vaše schopnosti nikto nezruší. Ak nájdete ľudí ochotných sa s vami podieľať na slobodnej trhovej výmene, prostriedky výmeny sa nájdu. A to môžete skúšať už teraz.

Čím lepšie bude človek pripravený fungovať na skutočnom (dnes označovanom ako čiernom) trhu, tým väčšia šanca, že sa dokáže prispôsobiť aj veľkým zmenám. Netreba totiž hneď myslieť na najhoršie. Amerického kozmonauta Neila Amstronga sa po návrate z Mesiaca pýtali aj to, čo by robil, keby sa pokazil návratový modul. Či by sa modlil k Bohu, či by myslel na svoju rodinu a podobne. On odpovedal, že hlavne by sa snažil opraviť poruchu, prispôsobiť sa vzniknutej situácii. No a o tom to je. My o našom probléme už vieme cekom dosť, a pritom je ešte stále dosť času sa prispôsobiť.

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Muži, ktorí držali rukojemníkov vo francúzskom kostole, sú mŕtvi

Rukojemnícka dráma sa odohrávala v blízkosti Rouene.

DOMOV

Smer v Bruseli sa rozchádza s Ficom. V strane sú zo Zalu smutní

Zala a Flašíková-Beňová stranu kritizujú.


Už ste čítali?