Európska komisia vyzvala koncom minulého roka Google, Apple i vývojárov, aby nezavádzali spotrebiteľov pri takzvaných in-app nákupoch a neoznačovali takéto aplikácie za bezplatné.
Každý má právo na ochranu zdravia. Na základe zdravotného poistenia majú občania právo na bezplatnú zdravotnú starostlivosť a na zdravotnícke pomôcky za podmienok, ktoré ustanoví zákon.
Rozdiel je ten, že väčšina mobilných aplikácií, ktoré sú teraz označené ako bezplatné, ale vnútri vám budú ponúkať na predaj nejaké doplnky sa skutočne ako-tak bezplatne používať dajú.
Paradoxne je to ale práve zdravotná starostlivosť, ktorá ako jedna z mála služieb je spoplatnená už v ústave. Kde sa explicitne uvádza, že právo na „bezplatnú“ starostlivosť máte na základe úhrady zdravotného poistenia. A dokladajú to aj súvisiace zákony a podmienky. Aj občan úplne bez príjmu je povinný platiť zdravotné poistenie, aktuálne približne vo výške 56 eur mesačne. Mnohé iné služby (väčšinu ciest, políciu, požiarnikov ...) pritom štát poskytuje občanovi bez príjmu pre neho skutočne bezplatne.
Skúsme si prepísať daný článok ústavy do reči podmienok služieb mobilného operátora:
Každý má právo na využívanie telekomunikačných služieb. Na základe mesačného paušálu majú občania právo na bezplatné telefonovanie a dátové prenosy za podmienok, ktoré ustanoví telekomunikačný operátor.
Čo si myslíte: ako by na podobné znenie reklamy, či zmluvných podmienok operátora reagoval úrad na „ochranu“ spotrebiteľa?
Štátne orgány často vyžadujú, aby v podmienkach predajcu / poskytovateľa bolo jasne uvedené, koľko a za čo spotrebiteľ zaplatí. Prečo sa to netýka aj maloobchodného predaja? Prečo sa nevyžaduje, aby bola jasne oddelená suma, ktorú zaplatíte za výrobok samotný od sumy, ktorú musíte pri nákupe zaplatiť štátu?
Podobne je to s cenou práce. Prečo sa od zamestnávateľa nevyžaduje, aby pracovná zmluva bola vystavená na celú čiastku, ktorú za prácu zamestnanca zaplatí? Teda včítane odvodov (len iný názov pre dane), ktoré musí za zamestnanca odviesť štátu. Možno je to preto, že takto by bolo aj menej rozumovo obdareným zamestnancom jasné, že zdanenie práce je väčšie, ako zdanenie alkoholu, benzínu a iných špeciálne zdanených položiek.
Ako sa pýta klasik: ak je daň na alkohol pokusom o zníženie jeho spotreby, chápem to správne, že posolstvo výšky dane z práce najlepšie pochopili naši „sociálne vylúčení“ spoluobčania?
Jedným z najviac zavádzajúcich finančných produktov bol GrandVklad Slovenskej sporiteľne. Ktorý bol ponúkaný už za platnosti európskej regulácie finančných produktov. Ktorá zaväzovala banky zisťovať postoj klienta k riziku a následne mu ponúkať len produkty, zodpovedajúce akceptovanej miere rizika. Vtip tejto absolútne nefunkčnej regulácie je v tom, že hodnotenie samotného produktu je plne v rukách banky. A tak sporiteľňa svojim konzervatívnym klientom mohla predávať veľmi rizikovú menovú špekuláciu ako bezrizikový vkladový produkt.
Štát nie ste vy. Štát sú oni. Napríklad zdravotná poisťovňa Dôvera, ktorá svojim akcionárom môže vyplatiť ako reálny zisk niečo, čo nikdy ziskom nebolo a preto to netreba ani zdaniť. Malých podnikateľov pri prechode na euro buzerovali aj za to, že konverzný kurz mali uvedený „nesprávne“ v tvare 30,126, kým byrokrati vyžadovali správnych 30.1260. Špekáčiky s podielom 0,00% mäsa sú v poriadku. Ak si to necháte schváliť od ľudí, ktorých ste pretlačili do parlamentu.
Nie, chyba nie je v ľuďoch na vrcholných postoch. Je to záležitosť systému samotného. Demokracia je zostrojená presne na ten istý účel, ako bola povedzme monarchia. Akurát monarcha bol okolnosťami nútený sa o svojich poddaných starať. Páni z Penty, JaTy, Agrofertu, či ľubovoľného iného spoluvlastníka štátu si môžu svoje dividendy zo štátneho biznisu zbaliť a preniesť na druhý koniec sveta oveľa jednoduchšie.