Anarchy is NOT lack of order, BUT lack of orders
Anarchia NIE JE bezprávie. Anarchia je absencia vlády, a to konkrétne centrálnej vlády, ktorá vládne pomocou príkazov, zákonov prijatých demokratickou menšinou proti väčšine. Každý jeden zákon znamená obmedzenie, pretože zákon môže len zakazovať. Pretože pre občana platí, čo nie je zakázané (zákonom), to je povolené.
Takto vidím definíciu anarchie ja a aj keď nie som anarchista, rozumiem dôvodom, prečo mnohí považujú túto definíciu za definíciu zmysluplného spločenského usporiadania. Hoci to v túto chvíľu nepovažujem za realizovateľné, ako zmysluplné vidím to, aby maximum skutočne nevyhnutných obmedzení bolo prijatých slobodne, t.j. súhlasom a nie hlasovaním. A ak hlasovaním, tak na prijatie obmedzenia by mal byť požadovaný minimálne súhlas nadpolovičnej väčšiny (zo všetkých) voličov.
Ale drvivá väčšina protestujúcich skutočne nie sú priaznivcami slobodnej, ale demokratickej spoločnosti. Zástancovia súčasného systému demokratickej vlády menšiny.
Čo protestujúci chcú dosiahnuť?
Ich naivnou predstavou zrejme je, že existuje taká skupina politikov, ktorí nebudú kradnúť a ktorí budú pracovať “pre blaho spoločnosti”. Prípadne, že je možné demokraticky kontrolovať tých, ktorým dobrovoľne odovzdáme ľubovoľne veľkú časť moci nad svojimi životmi. My tu na druhej strane však vieme, že také niečo proste nie je možné. Nielen ja si myslím, že o túto kvadratúru kruhu sa súdobá spoločnosť už pokúša dostatočne dlho na to, aby sa dalo kvalifikovane uzavrieť, že takto to skutočne nejde.
Čo protestujúci veľmi pravdepodobne dosiahnu reálne?
Predstavte si, že si kupujete nový televízor. Najlepšiu cenu, resp. najlepšie podmienky vám dá firma ElektroBelize. Keď pátrate po jej vlastníkoch, zistíte, že ju vlastní nejaká schránková firma so sídlom na Kajmanských ostrovoch. Koľkí z vás skutočne ten televízor nekúpia od takejto firmy napriek tomu, že ponúka skutočne najlepšie podmienky? Koľkí z vás lustrujú poskytovateľov služieb a dodávateľov tovaru s cieľom zistiť reálnych vlastníkov? Nie sú to skôr referencie iných zákazníkov, reálne skúsenosti so splnením ponúkaných podmienok, čo je racionálne zisťovať a overovať?
Nie je riešením, aby štát nemohol nakupovať od schránkových firiem, ale aby štát "za spoločné" nemohol nakupovať vôbec. Alebo v krajnom prípade len nevyhnutné minimum.
Mnohí z vás budú ako príklad fungujúcich demokratických spoločností dávať iné krajiny. Tak dám jeden príklad aj ja: Nemecko
Tam skutočne dotiahli demokratickú kontrolu rádovo ďalej, ako je to u nás. Do procesu výstavby nového letiska je zaangažovaných toľko subjektov s právom sa vyjadriť, že to letisko možno nikdy neotvoria. Tých záujmov, ktoré sa tam demokraticky stretajú je proste už také množštvo, že k demokratickej dohode nikdy nemôže prísť aj s ohľadom na to, že reálnym záujmom dosť silných skupín je práve to, aby letisko nebolo.
A tak sa paradoxne dostávame do situácie, keď cesta zvyšovania transparentnosti, cesta prihliadania na čo najväčší počet rôznych záujmov záujmových skupín vyústi do toho, čo pojmom “anarchia” myslia tí, čo nás ňou strašia. Systém, kde nie je jasné, kto za koho kope, kde nie je možné robiť žiadne rozumné predikcie výsledkov, pretože tie z veľkej časti nezávisia na nejakých racionálnych skutočnostiach, ale čoraz viac na akutálnej sile a zložení rôznych záujmových skupín. Ktoré demokraticky reprezentujú “verejný záujem”. Ale keďže také niečo nikdy neexistovalo, reálne sa demokracia skôr či neskôr zrúti to boja každého proti každému. Zrúti sa do “anarchie”.
Podľa mňa "anarchia" je to, čo tu už máme, resp. k čomu smerujeme. A anarchia (podľa definície vyššie) je skôr cesta smerom von.
K obligátnym otázkam na riešenie sa budem už len opakovať:
Menej štátu (demokracie) viac slobody. Viac zodpovednosti za svoje životy späť do rúk jednotlivca. Napríklad tak, ako je to síce mierne hyperbolicky, ale principiálne správne popísané v požiadavkách tej anarchistickej časti nespokojných.