O paradoxoch tejto fascinujúcej doby

Autor: Tibor Pospíšil | 25.8.2015 o 17:49 | (upravené 25.8.2015 o 17:58) Karma článku: 6,46 | Prečítané:  1024x

Ďakujem rodičom a Pánu Bohu za to, že mám možnosť prežiť svoj život v tak fascinujúcej dobe. Za komančov som si nevedel predstaviť, ako dokážem existovať ako „dospelák“.

Ak ma niekedy ovplyvnil písaný text, tak okrem eseje Karla Čapka „Proč nejsem komunistou“ to dokázala kniha 1984 od George Orwella. Ani nie tak román samotný, ako jeho „príloha“, kde neuveriteľne presne popisuje, ako sa pomocou „úprav“ významu slov dorozumievacieho jazyka dá vytvoriť úplne nový, virtuálny svet.

Dlho som sa to zdráhal (nedarilo sa mi to) mentálne prijať, ale ono je to asi naozaj tak: Že realita nie je obrazom nejakých faktov, udalostí, fyzických predmetov ..... ale len a práve tým, čo niekto vytvorí (či pre seba, alebo pre iných) pomocou manipulácie s bežným jazykom, ktorý sa používa na komunikáciu medzi ľuďmi. Jazykom, v ktorom uvažujeme o tom, čo je a čo nie je reálne (je a nie je pravda).

Ak chcete, poďte spoločne so mnou na jeden taký jazykový výlet do sveta migrantov.

Prevažne talianske loďstvo, ktoré je zaradené v prostriedkoch na ochranu vonkajších hraníc EU, prevádzkuje pravidelnú prepravu osôb, ktoré im na hranici líbyjských a medzinárodných vôd odovzdajú prepravcovia z afrického kontinentu. Taliani pasažierov vyložia na pôde EÚ, v Taliansku. Následne sú títo pasažieri označovaní ako nelegálni migranti. Čo navodzuje dojem, akoby prekročili hranice EÚ protiprávne. Hranice pritom prekročili na lodiach, ktoré patria systému ochrany hraníc.

OK, zoberiem to teda tak, že tých ľudí bolo treba zachrániť a sú hodní našej pomoci. Pasažieri pokračujú v svojej ceste ďalej. Napríklad cestujú v dodávkach prevádzačov, prechádzajúc vnútorné hranice EÚ. Ak takýto transport zachytí organizácia vnútornej ochrany (polícia) sú prevádzači trestne stíhaní. Za to, že pomáhajú pasažierom, ktorým predtým aktívne, až na hraniciach medzinárodných vôd pomáhala iná zložka ochrany EÚ sa dostať do EÚ. Vyzerá to teda, že nie je pomoc, ako pomoc. Jedna je financovaná zo zdrojov EÚ, za inú hrozí väzenie.

Niekde ďalej sú naši cestujúci umiestnení v záchytných táboroch. Z ktorých niektoré sú veľmi podobné väzeniu. Proti čomu protestujú ďalší ľudia, ktorí chcú našim cestujúcim pomáhať a berú za to odmenu. Zo zdrojov EÚ a pomáhajú im presne v tom, v čom im pomáhali prevádzači, ktorí za pomoc čelia trestnoprávnym postihom.

Povedzme, že sa naši cestujúci dostanú až do Calais. Naši cestujúci sú tými svojimi pomocníkmi, ktorí za svoju pomoc dostanú peniaze a nie 5 rokov basy, označovaní za utečencov. Ktorí utekajú, aby si zachránili svoje holé životy pred hrozbou smrti v domovskej krajine. No a niektorí z nich si svoje životy chránia riskovaním svojich životov pri snahe „naskočiť“ na kamión, ktorý by ich (nedobrovoľne) previezol cez ďalšiu hranicu.

Utečenci, ktorí sú vo svojej domovine ohrození na živote utekajú pred touto hrozbou cez Taliansko, Rakúsko, Nemecko, Francúzsko až do Veľkej Británie. Ľudia, typicky občania EÚ, ktorí im na tejto ich ceste za záchranou holého života pomáhajú sú postupne za túto svoju pomoc: platení, neplatení (robia to za vlastné), zatváraní do väzenia, obmedzovaní v svojej činnosti (kamionisti). Pričom mimo akúkoľvek pochybnosť všetci títo ľudia našim cestujúcim poskytujú jedno a to isté: pomoc pri realizácii ich túžby žiť na inom mieste, ako sa narodili.

Uvedomujem si, že mám byť osudu za čo vďačný. Žijem vo fascinujúcej dobe. Žijem na Slovensku v dobe jeho najväčšieho blahobytu. A predsa mám tú drzosť si želať, aby sa svet súbežných európskych realít rozšíril aj do iných končín našej krásnej Zemegule. Niekde, kde je priezračné more a teploty sú celoročne v rozmedzí 20-30 stupňov. Karibik, Maurícius, Seychelly, možno aj ten Zanzibar by stačil. A ja v podstate ani nepotrebujem veľkú pomoc. Dopravu aj kúpu menšej nehnuteľnosti by som si zafinancovať zvládol. Stačilo by mi tak málo: jeden zamietnutý azyl plus možnosť (bez vyhostenia z krajiny) sa proti jeho zamietnutiu odvolávať aspoň tých 10-20 rokov.  

Snívať nie je zatiaľ zakázané a tento môj sen má tú výhodu, že ak aj zostane len snom (čo je veľmi pravdepodobné), nemalo by ma to nejako ohroziť. Žiaľ, len za predpokladu, že sa nezhmotní tá obávaná realita, o ktorej tvorcovia tej virtuálnej tvrdia, že je úplne nepravdepodobná. Lebo potom by som musel utekať aj ja. Aby som si zachránil svoj život. Aká škoda, že ani tá najsofistikovanejšia forma manipulácie jazykom nedokáže odvrátiť tvrdé pristátie v skutočnosti celkom nevirtuálnej. Ale dobre, pre mňa to bude znamenať len ďalšiu (asi poslednú) etapu na ceste fascinujúcou dobou. Ale čo naše deti? Budú mať ešte kam utiecť?

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Hofer neprehral, to len populizmus porazil sám seba

Víťazstvá radikálov či populistov nie sú samozrejmosťou.

KOMENTÁRE

Rakúska úľava pre demokratov, varovanie pre populistov

Väčšinu politikov a ich tímov musel nad výsledkami obliať studený pot.

SVET

Van der Bellen bude prezidentom, Hofer priznal porážku

Po zrátaní 70 percent hlasov z volebných urien je nereálne, aby Hofer nepriaznivý stav zvrátil.


Už ste čítali?