V diskusii pod jedným článkom o problémoch školstva som dostal od jeho autora link na ukážku moderných vzdelávacích materiálov pre výučbu geografie. Stiahol som si publikáciu a moja zlá predtucha dostala svoj jasný obraz.
Povedzte žiakom, že ste sa dopočuli o „konšpiračnej teórii“:
„Poľnohospodárska politika bohatých krajín (USA? EU?) je vedená snahou zlikvidovať malých farmárov, aby veľké spoločnosti mohli dovážať lacné plodiny z rozvojových krajín alebo bohatnúť na chemicky ošetrovaných plodinách. Vraj pri tom rátajú aj s možnosťou, že tým spôsobia vážne ekologické problémy, čo urýchli úpadok malých farmárov.“
Úlohou tejto diskusie je:
„odísť“ od konšpiračnej teórie, ktorou sme začali hodinu a ukázať paletu možných motívov ľudí;
Doteraz som bol v tom, že úlohou diskusie je pozrieť sa na problém z rôznych uhlov, dopátrať sa k „pravde“, riešeniu problému, alebo aspoň k nejakým novým skutočnostiach, ktoré doteraz boli pred diskutujúcimi skryté. Tu to však vyzerá tak, že úlohou je nenápadne vložiť do hláv študentov konkrétny názor (nie fakty, názor). Ako to už v boji proti „konšpiračným“ teóriám býva pravidlom, základom je naformulovať teóriu tak, aby formulácia zvádzala k názoru, že je to hlúposť.
Ja osobne som sa k textom konšpiračných teórii dostal paradoxne cez články, ktoré sa venovali ich zosmiešňovaniu. Keď som si prečítal zopár textov z kultového ZjemAjVlek, klopal som si na čelo a nechápal, či to skutočne myslia vážne. Keď som uvažovať nad tým, čo ma na tých textoch najviac rozosmieva, dospel som k názoru, že je to prehnané strašenie, umelé podsúvanie existencie nejakých tajných spolkov a celkovo veľmi nedôveryhodný text. Zaujalo ma však to, že ak som abstrahoval od týchto výrazových prostriedkov, samotné skutočnosti mi prišli skoro až fádne, všedné.
Skúsim teda preformulovať „konšpiračnú“ teóriu z príkladu do neutrálnejšieho jazyka:
Poľnohospodárska politika v krajinách EÚ je tvorená zákonmi, za ktoré lobovali veľké spoločnosti, podnikajúce v tejto oblasti. Dá sa odôvodnene predpokladať, že do zákonov sa pomocou legálneho lobingu vo veľkej miere presadili hlavne záujmy týchto spoločností. Napríklad obmedzenie konkurencie na trhu, dotácie na vývoz ich produktov do rozvojových krajín tak, aby miestni obyvatelia volili skôr prijímanie rozvojovej pomoci, ako snahu o zabezpečenie potravín vlastnými silami. V tejto oblasti (smerovania zákonov) veľké poľnohospodárske firmy úzko spolupracujú s mimovládnymi organizáciami, ktorých predmetom činnosti je distribúcia pomoci v rozvojových krajinách.
Nie, žiadne tajné spolky nemorálnych a všetkého schopných naničhodníkov. Úplne normálna a pochopiteľná snaha presadiť svoje záujmy dostupnými a legálnymi prostriedkami. Konkrétne politickým lobingom u poslancov zákonodarných zborov krajín EÚ. V mediálnej oblasti hlavne spolupráca s PR agentúrami mimovládok, ktoré majú skúsenosti s emocionálnym pôsobením a vytváraním pocitu viny za nešťastie v chudobných krajinách.
Kde tu vidíte nejakú konšpiráciu? Vyššie popísané sú úplne legálne a bežne zaužívané činnosti v oblasti politického lobingu a 3.sektorového marketingu. A je na tom vôbec niečo zlé? Každý subjekt háji v prvom rade svoje vlastné záujmy a presadzuje svoje vlastné ciele. Pokiaľ to robí legálne, môžeme v najhoršom hovoriť o nejakej morálnej rovine. Je rozvojová pomoc jednoznačne nemorálna len preto že z nej inkasujú zisky subjekty, ktoré ju zabezpečujú? Je jednoznačne nemorálna len preto, že je nezanedbateľné riziko, že zachraňované subjekty sa stanú na pomoci závislé?
No a toto sú presne tie otázky, ktoré by si žiaci zrejme nemali klásť. Mohli by totiž prísť k záverom, ktoré sa nehodia do predstavy tým, ktorí sa snažia týmto spôsobom ovplyvniť názory ľudí už do školských lavíc.
Skúste si prejsť návrh tém, ktoré sú vymenované v článku Petra Farárika ako odporúčané pre výuku geografie. U koľkých z nich je podľa vás možné dospieť k podozreniu, že nie sú cielené na vzdelávanie (získanie informácii), ale na propagandu (ovplyvnenie názoru)? Ktorých je podľa vás medzi nimi viac?
Snahy o zmenu existujúceho modelu vzdelávania sú často podkladané argumentom, že konkrétne fakty nemá zmysel sa učiť. Že podstatná je schopnosť fakty kriticky spracovávať. S tým samozrejme súhlasím. Akurát sa obávam, že cieľom zmien (a to aj prebiehajúcich) nie je nahradenie encyklopedických vedomostí kritickým myslením, ale sofistikovaným posúvaním názoru mladých ľudí tým „správnym“ smerom.
Ak veríte, že všetko je na webe, skúste si túto geografickú úlohu:
Chystáte sa na cestu na Srí Lanku. Potrebujete sa dostať z mesta Kandy do mesta Hambantota. Skúste na internete vyhľadať informáciu, koľko trvá cesta autom medzi týmito mestami. Napíšte mi do diskusie odpoveď a tiež to, kde a ako ste tú informáciu na internete našli.
========= Doplnenie 2.12.2015, cca 11:10
Zdalo by sa, že nájsť správnu informáciu na internete je otázkou zopár sekúnd. Nie som naivný a viem, že informácie z internetu si podľa možností mám overiť z rôznych zdrojov. Ale mám si overovať informáciu z google maps, ktorá na prvý pohľad vyzerá v poriadku? Však google poskytuje tony geografických informácií. Mapovým podkladom, navigácií v reálnej doprave a podobne sa venuje na úrovni svetovej špičky. A napriek tomu vám uvedená trasa autom bude trvať viac, ako 6 hodín.
Školstvo by sa malo venovať prioritne vzdelávaniu. Poskytnúť žiakom dostatok hodnoverných informácií, naučiť ich ďalšie informácie si vyhľadať a s dostupnými informáciami pracovať. A že sa takých možností vo výuke geografie nájde habadej ..... Viem, že témy ako "Arabská jar", "Bohatstvo založené na rope" sú tiež súčasťou geografie. Akurát nie faktografickej, ale hlavne názorovej (interpretačnej?) časti. Ľudia sme rôzni a je správne, že máme rôzne názory. A preto v slušnej spoločnosti podľa mňa nemá miesto podsúvanie názorov -násťročným v školách tak, ako je to prezentované vo vzorových podkladoch pre výuku geografie. A nielen to. Mám obavu, že dnešní reformátori výukového procesu veria, že je správne, dokonca potrebné žiakov a študentov "navádzať" na konkrétne názory. V mene nejakých "vyšších" cieľov, ako tomu bolo už mnohokrát v minulosti.
