že skutočnú moc má v rukách niekto iný, ako občania.
Na reklamných plochách sa objavili rôzni (povolaním) zabávači, propagujúci homeopatickú liečbu. Nepatrím k ľuďom, ktorí prikladajú význam postojom ľudí zo zábavného priemyslu. A už vôbec nepatrím k ľuďom, ktorí považujú homeopatiu za niečo iné, ako za obyčajný biznis, založený na istých ľudských vlastnostiach.
Na prístupe médií mi v zásade nevadí to, že sa navážajú do zabávačov, ktorých biznis je založený na mediálnej prezentácii. No tak si v tomto prípade užijú odvrátenú stranu mince.
Keby však homeopatii dodávali „dôveryhodnosť“ len zabávači, bolo by to podľa mňa ešte veľmi, veľmi dobré. Akokoľvek som v článkoch proti kampane hľadal, nenašiel som medzi spovedanými tých podstatných. Napríklad predstaviteľov ŠÚKL. Kým od zabávača ja neočakávam ani len okrajové znalosti problematiky, u štátneho orgánu, ktorý sa nám prezentuje ako orgán kontroly liečív mi to vyráža dych. Na akých základoch asi pracuje tá kontrola, ktorá oficiálne registruje homeopatický cukrík ako liek? Prosto nie som ochotný uveriť, že zodpovední pracovníci tejto organizácie nepoznajú podstatu biznisu s homeopatiou.
Nedokážem si predstaviť iný spôsob, ako finančný tlak (motiváciu) zo strany homeo-farmacetutických firiem, aby štát dal oficiálnu pečiatku s nápisom „liek“ na niečo, čo liekom nie je ani náhodou a tento fakt je vedecky dokázaný bez akýchkoľvek pochýb. Registrácia homeopatických cukríkov ako lieku je podľa mňa jasný dôkaz, že finančné a hospodárske kruhy si dokážu pomocou peňazí, či iného vplyvu zaistiť podporu štátu pre svoje podvodné „liečebné“ metódy.
Ak zodpovedný štátny úrad úplne ignoruje vedecké výsledky v prípade homeopatík, ako mám veriť, že presne tak isto nepostupuje pri liekoch, ktoré človek niekedy skutočne potrebuje? Ako mám veriť tomu, že registrácia liekov nie je len záležitosť dostatočnej „motivácie“ smerom od farmaceutickej firme ku štátnemu úradu?