Štatistiky úverov na bývanie ukazujú, že úverov začalo pribúdať a úrokové sadzby u novo pridelených úveroch klesajú. Čo však môže zaujať, je podiel úverov, označených ako hypotéky, na celkovom objeme úverov. Podiel hypoték nedosahuje ani 20%. Čo to má znamenať?
Zákon o bankách (č. 483/2001 Z. z.) kladie na hypotéku dve požiadavky:
Aby banka mohla označiť úver na bývanie ako hypotéku, musí (§ 68) 90% zdrojov na jeho poskytnutie získať stiahnutím iných peňazí z trhu prostredníctvom hypotekárnych záložných listov (HZL) a zároveň (§ 72) hodnota poskytnutého úveru nemôže presiahnuť 70% založenej nehnuteľnosti.
Banka ale pre poskytovanie úverov nepotrebuje vklady. Stačí podpis klienta pod úverovú zmluvu a banka mu na úverový účet vytvorí úplne nové peniaze „z ničoho". Úvermi na bývanie sa teda na trh dostávajú obrovské množstvá peňazí. Ktoré tlačia ceny nehnuteľností nahor. Úmysel zákonodarcu je čitateľný a jasný. Brániť nekontrolovateľnému uvoľňovaniu nových peňazí na trh a zároveň chrániť investora do HZL proti prípadným poklesom cien nehnuteľností, ktorými sú HZL zaručené.
Ak by teda banky poskytovali úvery na bývanie len forme hypoték, boli by značne obmedzené. Obmedzení by boli (aspoň by sa im to tak zdalo) aj klienti, ktorí by si mohli zobrať hypotéku len do výšky 70% ceny založenej (kupovanej) nehnuteľnosti.
A preto sa pod pláštikom „blaha pre občana" poskytuje formou hypotéky ani nie 20% úverov na bývanie. Však koho by dnes vyrušovali nejaké zákony? Či nebodaj tie, ktoré majú svoju logiku a skutočne zabezpečujú niečo, čo je potrebné a vhodné zabezpečiť? Občan si želá úver na 100% či viac % hodnoty nehnuteľnosti, tak prečo mu ho nedopriať. Že tie nehnuteľnosti potom bude nakupovať drahšie? Že umelo vyvolaný dopyt budú saturovať aj nehnuteľnosti pochybnej kvality? Čo rozum nechápe, to srdce nebolí.
Ale až súdruhovia v USA nám ukazujú, ako ďaleko sa dá zájsť v mene „všeobecného blaha". Stačí, keď politici stratia posledné zvyšky zdravého rozumu, keď zahodia aj posledné zábrany a veľká hypotekárna žranica sa môže začať. Že skončí svetovou hospodárskou krízou, bolo od začiatku jasné. Aj keď označiť ekonomiku za vedu je možno trúfalé, v tomto prípade sa kritici požičiavania každému bez rozmyslu a na účet (záruku) štátu nemohli zmýliť. Samozreje, za vinníka boli označené nenažrané banky, ktoré však len s radosťou realizovali choré, nezodpovedné až temer samovražedné populistické nápady politikov.
Ignoráciu platných zákonov prekne dokresľuje aj priepastný rozdiel medzi zákonom o podpore hypoték pre mladých a jeho uplatňovaním v praxi. Celkom by ma zaujímalo, či sa tá podpora skutočne vzťahuje len na hypotéky (v zmysle zákona o bankách), alebo takému detailu zákona nikto neprikladá váhu a „podpora" sa poskytuje aj pre ostatné úvery na bývanie.
Tregédie z nezodpovedného prístupu populistických politikov všetkých farieb však nechodia len po horách, ale nezriedka dopadnú aj na „nevinných". Preto skúsme dlhšie porozmýšľať, či populiticky ponúkané dobrodenia od politikov sú skutočne taká výhra, ako sú nám prezentované.
