Vládla nám robotnícka trieda (ľudia, čo by sa ako robotníci nikdy neuživili), v opozícii boli rozhľadení a inteligentní ľudia a preto tie pesničky okrem šteklivých protirežimových narážok veľmi často mali aj umeleckú hodnotu.
V škole, na hodinách občianskej výchovy, či priamo na hodinách marxizmu-leninizmu, sa nás snažili presvedčiť o výhodách modernej marxistickej spoločnosti. A tak som sa v duchu hesla „Spoznaj svojho nepriateľa“ dozvedel zaujímavé veci, ktoré zo mňa spravili vzorného antikomunistu. Z Manifestu som sa napríklad dozvedel, že cieľom marxistov v oblasti rodinnej politiky je zrušenie tradičnej „buržoáznej“ rodiny a jej náhrada výchovou spoločenskou. O výhodnosti tejto progresívnej myšlienky ma nepresvedčila ani pribalená ponuka, že spoločné by mali byť aj ženy.
Z časti systémovej ma zaujala téza, že marxisti na prevzatie moci potrebujú revolučnú triedu a revolučnú situáciu. Nádeje sa vkladali do triedy robotníckej a do jej zlej situácie (čím horšie pre robotníkov, tým lepšie pre marxistov) v kapitalistickom svete. Ale aj keď sa predpoklady podarilo pomocou uvalenia nereálnych vojnových reparácií na Nemecko naplniť, samotnú revolúciu marxistom vyfúkol ich nemecký ideový brat s fúzikmi.
Po 2.svetovej robotníci prestúpili do strednej triedy a nádej na zhoršovanie ich situácie zhasla. Ideovo marxizmus pokračoval vo frankfurtskej škole. To, čo sme vnímali spoza železnej opony ako kvetinovú revolúciu, bola v skutočnosti úspešná revolúcia marxistická. Snažili sa ju prekryť bonmotom „Kto nie je za mladi marxista, nemá srdce a kto zostane marxistom aj na starobu, nemá rozum“. V skutočnosti však platí opak: Marxista zostane marxistom, aj keď tričko s brutálnym vrahom vymení za oblek, ako súčasť korporátnej uniformy.
Marxistická revolúcia teda neuspela u robotníckej triedy, ale u mladých intelektuálov. Ideovou základňou marxistov sú dnes vysoké školy. Silou, ktorá ich dlhodobo drží pri moci je kvetinové heslo „Sex, drogy a rock’n’roll“. Veľkolepá sexuálna revolúcia, tradičná „buržoázna“ rodina v troskách .... Karol Marx to nakoniec dal.
Ani neviem, komu vlastne poďakovať, ale že budem žiť v tak zaujímavej dobe, to by som nikdy nebol veril. So záujmom sledujem konsolidáciu aj na druhej (anti-marxistickej) strane. Bratia Česi boli vždy o kus vpredu. Aj im trocha závidím seriózne ne-marxistické médium s novinármi na profesionálnej úrovni. Snáď sa aj na Slovensku raz dočkáme. Aj keď vďaka aj na to, čo tu zatiaľ máme.
Obec umelecká však tradične zostáva na ľavom okraji. A tak sa zatiaľ len bavím nad prvými pokusmi v oblasti protestsongu. Nie je to autocenzúrou, ja sem skutočne nechcem dať linky na pokusy Olivie Žižkovej a Dominiky Myslivcovej. Ale ak sa potrebujete od srdca a poriadne zasmiať, môžem len odporučiť. Presvedčení slniečkári: vy si to nepúšťajte, nechcem mať na svedomí niekoho smrť z rozčúlenia.
Zaujímavý je tiež spôsob, ako sa týchto pokusov zmocnili neomarxistické médiá. Keď to celkom logicky zobrali ako prihrávku na smeč a robia si z toho srandu podobne, ako mnohí ich ideoví oponenti. Možno si aj trocha vydýchli, pretože na predošlý (jednoznačne kvalitnejší a s väčším dosahom) protestsong vybalili svoju obohratú platňu s obvineniami interpreta zo sympatií k socializmu nacionálnemu.
Náš svet sa proste obrátil naruby. Vládnuci (neo)marxisti sú reprezentovaní vzdelanou inteligenciou, kým hlavná opozičná masa je tvorená väčšinovo robotníckou triedou. Tomu zodpovedá aj umelecké stvárnenie protestných vyjadrení. Dočkáme sa aj na Slovensku nejakého podobného kúsku? Ak by som si mohol vybrať, tak radšej v štýle mešity, ako afektovanej ružovej sliepočky. Rád by som sa vrátil do mladých čias a dostal možnosť si občas pustiť kvalitnú zakázanú (dnes vylúčenú zo „štandardnej“ mediálnej produkcie) pesničku.
