Ako som bol oklamať detektor lži

Autor: Tibor Pospíšil | 9.7.2017 o 11:49 | Karma článku: 11,30 | Prečítané:  4669x

Neveril som, že detektor lži môže fungovať. Bol som presvedčený, že je to len jedna z foriem psychického nátlaku na vyšetrovaného s cieľom si vynútiť jeho priznanie. Nerád však klamem samého seba a preto som si to bol vyskúšať.

Keď sa v diskusii opakovane ako dôkaz uvádzal výsledok z detektora lži, napísal som do google tie dve slovká. Prekvapilo ma, že vyšetrenie sa dá objednať už toť v Pezinku a za relatívne rozumných podmienok. A to som ešte nevedel, že to je len začiatok príjemných prekvapení.

Do predbežnej objednávky som priamo napísal skutočný dôvod vyšetrenia: detektoru neverím a chcem ho skúsiť oklamať. Očakával som odpoveď v zmysle, že vyšetrenie má zmysel len ak mám nejaký skutočný dôvod klamať, resp. presvedčiť niekoho o svojej pravdovravnosti v konkrétnej otázke. Dostal som však kladnú odpoveď a tak som jedného dňa dorazil na miesto vyšetrenia.

Detektor lži je iný názov pre polygraf. Polygraf je prístroj, ktorý sníma fyziologické dáta vyšetrovanej osoby za účelom zistiť reakcie, ktoré sa u nej objavujú v situácii, keď nehovorí pravdu. Polygraf zaznamenáva zmeny v krvnom tlaku, pulze, frekvencii dýchania a elektrogalvanickom odpore kože. Zistené dáta sa vyhodnocujú vedecky overeným postupom, na základe ktorého je možno určiť pravdivosť výpovede vyšetrovanej osoby.

Takže sedím na špeciálnej stoličke, pripojený na senzor pulzu (palec jednej ruky), elektrogalvanického odporu kože (dva prsty druhej ruky) dve sondy dýchania cez hrudník a brucho. Na obrazovke sledujem vykresľované grafy z jednotlivých sond (kanály). Špeciálna stolička sníma moje pohyby, ktoré sú vykresľované na ďalších grafoch. Všetky grafy sú na jednej obrazovke a skutočne sa menia podľa reakcií môjho tela. Najviac ma fascinuje sonda elektromagnetického odporu kože, pretože skutočne vidím, ako sa graf mení ak sa snažím ukľudniť, resp. ak som rozrušený. Pričom ja som presvedčený, že na mne nemožno nič poznať.

Doteraz nepoznám otázky, na ktorých si vyskúšam polygraf oklamať. Polygrafista vyťahuje zopár (6-7) predmetov: gumu, odznak, ceruzku, prsteň .... Ja mám jeden z nich vybrať a ukryť do pripravenej misky. Otázky, na ktoré potom budem odpovedať budú: Schovali ste do misky gumu? Schovali ste do misky odznak? ....ceruzku? Na všetky otázky mám odpovedať nie a polygrafista potom z výsledkov mojich reakcií má určiť, čo som do misky ukryl.

Z môjho pohľadu senzačne nastavený test. Skutočne slepý test (keď vyberám predmet do misky, polygrafista je mimo miestnosti) na otázkach, kde klamstvo je len súčasťou hry. Žiadne emocionálne väzby na otázky, či predmety v otázkach.

O teste s reálnymi otázkami sa dozvedám, že to funguje rovnako. Polygrafista s objednávateľom a vyšetrovaným si vopred prejdú všetky otázky, ktoré budú pri teste položené a všetci vopred vedia, ako na ne bude vyšetrovaný odpovedať. Formuláciu otázok musí polygrafista upraviť do formy, ktoré je pre vyšetrenie vhodná a odpovede sa budú dať prístrojom vyhodnotiť. Otázky kladie polygrafista vyšetrovanému (bez prítomnosti iných osôb) v intervale 25 sekúnd. Po každej odpovedi počká s položením ďalšej otázky 25 sekúnd, aby sa zaznamenali reakcie vyšetrovaného a ten sa mohol ukľudniť pred položením ďalšej otázky.

Na danú sadu otázok odpovedá vyšetrovaný najmenej tri krát. Poradie otázok sa mení. Cieľom je získať dostatok dát pre počítačový program, ktorý bude tie grafy vyhodnocovať. Hľadať tam bude rozdiely reakcií pri pravdivých odpovediach a nepravdivej odpovedi. Nie vždy je v sade len jedna „problematická“ otázka, ale pre účely môjho testu to bolo tak.

A ide sa klamať. Z predmetov si vyberám rýchlo, náhodne a so zatvorenými očami. Aby som vybraný predmet nevidel. Aby sa môj výber nedostal do môjho podvedomia (polygraf skúma reakcie podvedomia – to som vedel a bolo mi to aj potvrdené). Zároveň by som si však po skončení testu mal dokázať spomenúť, čo som do tej misky skryl. Na všetky otázky budem odpovedať nie. Snažím sa teda „nepočuť“ to slovo z otázky, ktoré označuje daný predmet. Snažím sa myslieť na niečo úplne iné, byť duchom čo najviac neprítomný. Zároveň sa snažiť zachytiť moment, kedy polygrafista vysloví otázku a následne vysloviť slovíčko „nie“.

Obaja, polygrafista aj ja sme vedeli, boli sme na tom dohodnutí, že budem v jednej odpovedi klamať. Myslím, že bolo jasné aj to, že sa budem snažiť robiť všetko preto, aby moje klamstvo nebolo odhalené. Takýto prístup zo strany vyšetrovaného sa nazýva „robiť protiopatrenia“. Polygrafista mi neskôr rozprával aj o rôznych druhoch protiopatrení, ktoré majú zmysel na oklamanie polygrafu robiť.

Takže som sa dozvedel a na vlastnej koži vyskúšal, že možné výsledky z polygrafu sú v skutočnosti tri:

  1. Vyšetrovaný odpovedal dôveryhodne = neklamal. Reakcie na všetky otázky boli rovnaké.
  2. Vyšetrovaný odpovedal nedôveryhodne = klamal. Reakcie na jednu, či niekoľko otázok sa jasne odlišovali od ostatných.
  3. Vyšetrovaný robil aktívne protiopatrenia. Áno, aj toto vie polygraf vyhodnotiť. Potom je na zadávateľovi testu, ako s týmto výsledkom naloží.

Problém s posledným typom výsledku vyšetrenia je v tom, že takto môže polygraf vyhodnotiť aj dôveryhodného človeka, ktorý sa len nedokáže dostatočne ukľudniť. Nedokáže dostatočne spolupracovať. Ja som vedel, že vyšetrenie na polygrafe má zmysel len za plného súhlasu vyšetrovaného. Ale až na vlastnej koži som zažil, čo to v skutočnosti znamená. Ja som prišiel klamať, ale viem, že aj keby som chcel odpovedať pravdivo na všetky otázky, mal by som dosť problém sa ukľudniť, resp. správať sa z pohľadu prístroja tak „prirodzene“, ako sa to pre úspešný test vyžaduje.

Z môjho pohľadu dopadlo moje vyšetrenie na polygrafe remízou. Nedokázal som odpovedať dostatočne „prirodzene“, pretože v bežnom živote nezvyknem byť tak precízne kľudný. Polygrafista teda vyhodnocoval moje odpovede manuálne (hľadal v grafoch odpoveď s odchýlkou v reakcii). Nepodarilo sa mu jednoznačne nájsť tú „správnu“ odpoveď.

Vyšetrenie na polygrafe bol pre mňa veľmi zaujímavý zážitok. Navyše polygrafista so mnou diskutoval o podstate veci. Dozvedel som sa oveľa viac, ako som pri objednávke vyšetrenia dúfal. A to paradoxne aj napriek tomu, že som nedostal jednoznačnú odpoveď na otázku, či sa detektor dá oklamať. Už si však nemyslím, že je to len spôsob psychického nátlaku. Zároveň však oveľa viac chápem, prečo výsledok vyšetrenia nie je možné (v súčasnom právnom stave) použiť ako dôkaz v prospech, či proti vyšetrovanému.

Z druhej strany: ak obe strany sporu (napríklad partnerka obviňuje partnera z nevery) skutočne úprimne súhlasia s vyšetrením na polygrafe a vopred sa dohodnú, že budú výsledok akceptovať, môže to byť skutočne „lacný“ spôsob, ako ukončiť spor a obdobie negatívnych emócií na oboch stranách.

Pracujem v technickej oblasti. Kde je poznanie pravdy základom ku funkčnému riešeniu, alebo nájdeniu príčiny problému. Veľkou výhodou práce s neživou technológiou je to, že pravda je vždy na strane technológie. Nedokážete ju oklamať, podviesť. Musíte pochopiť, ako to v skutočnosti je a prispôsobiť sa (prispôsobiť riešenie, očakávania ...). Pre mňa teda aj v prípade polygrafu je veľkým prínosom, že som si ho mohol vyskúšať na vlastnej koži a mohol korigovať svoj laický negatívny (a zrejme nesprávny) názor na túto technológiu.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Dotlačia Babiša do vlády s extrémistami? Aj tak môžu dopadnúť české voľby

Voľby v Česku väčšinou dopadnú inak, ako predpovedajú prieskumy.

EKONOMIKA

Slováci vyrobili elektrobicykel pomocou 3D tlačiarne

Za bicykel zaplatíte, ako za nové osobné auto.


Už ste čítali?